Najčastejšie syntaktické problémy v literárnom preklade a spájateľnosť slov

Tvorivý seminár literárnej redakcie s Tatianou Búbelovou

Mgr. Tatiana Búbelová sa profesionálne venuje redakcii literatúry od roku 1989. Na úvod seminára zhrnula niekoľko zaujímavých číselných údajov zo svojej praxe. V súčasnosti pracuje ako externá knižná redaktorka pre viaceré vydavateľstvá a od roku 2015 dodnes zredigovala 65 knižných titulov. Na základe prepočtu zredigovaných strán za aktuálny rok lektorka dospela k zisteniu, že za posledných 30 rokov sa denná pracovná záťaž redaktora viac než strojnásobila. Zatiaľ čo kedysi bola hygienická norma vo vydavateľstvách maximálne 10 (niekde aj 8) normostrán za deň, dnes sa na redaktorov žiadne normy nevzťahujú. Za rok 2020 (len do 25. 9.) lektorka externe zredigovala 3657,5 normostrán, no keď k tomu priráta korektúry zredigovaných textov pred tlačou, tento údaj sa zdvojnásobí na 7315 normostrán, a to popri zamestnaní. Keby chcela dodržať voľakedajšiu hygienickú normu pre prácu s knižným textom, len na zredigovanie uvedených textov (bez korektúr) by potrebovala celý rok a kúsok (365,75 dňa) bez jediného dňa oddychu (3657,5 : 10 = 365,75). Ak by si chcela dopriať oddych a pracovať len počas pracovných dní, ktorých je do roka asi 240, denne by musela prečítať takmer 30,5 normostrany (7315 : 240 = 30,47), čo predstavuje trojnásobné prekročenie niekdajšej „hygienickej normy“, a to po príchode zo zamestnania. Vzhľadom na súčasnú výšku finančnej odmeny za redigovanie (zväčša 1,50 – 2 ,00 € brutto za 1 normostranu vrátane korektúry) by totiž príjem z redakcie, ani pri takomto objeme odvedenej práce, zďaleka nestačil na obživu.

Lektorka si teda položila otázku, prečo sa redaktor tejto práci venuje, ak ho nemotivuje honorár, a odpovedala napríklad aj takto: lebo to robí rád a vie to robiť, dostáva sa tak do styku so súčasnou literatúrou a jazykom, redigovanie vníma ako príležitosť učiť sa a zdokonaľovať svoje profesionálne zručnosti, uvedomuje si dôležitosť svojej práce pre konečnú kvalitu vydanej knihy a v neposlednom rade si váži možnosť vedľajšieho príjmu.

Pozrela sa aj na riziká redaktorskej práce, ktoré sa do veľkej miery kryjú s rizikami a nevýhodami práce literárneho prekladateľa, napríklad: je takmer nemožné vyjednať si lepšie podmienky, nemôže si vopred naplánovať prácu, ale je úplne závislý od vydavateľstva, jeho prácu nevidno a nemá sa ako prezentovať, dokonca nie je všade samozrejmé, že dostane k honoráru aspoň jeden výtlačok knihy, na ktorej pracoval. Tak sa stáva, že ak chce redaktor niekoho potešiť osobnejším darčekom so svojím menom v tiráži, knihu (ktorá je pre vydavateľa reklamou) si musí sám kúpiť. K najzávažnejším rizikám redaktorského povolania patrí zdravotné riziko spôsobené dlhodobou prácou s počítačom (záťaž pre oči, pohybový aparát, časový a iný stres, ale aj samota).

Po tomto praxeologickom úvode sa lektorka zamerala na prácu s textom. Vysvetlila, ako vyzerá využitie jazykovej intuície pri redakčnej práci: redaktor vidí, že mu preklad nesedí a niečo v ňom škrípe, preto hľadá lepšie vyjadrenie, napríklad keď nestačí presný preklad slov, ale treba vystihnúť zmysel situácie v rámci slovenského kontextu (v preklade sa vyskytne výraz „izba mojich rodičov“, no v slovenských bytoch a domoch sa tento priestor odjakživa nazýva iba „spálňa“ a pod.).

Pri jazykovej intuícii zohráva dôležitú rolu sémantika, teda význam jazykových jednotiek. Aby sme citovali lektorku: „Situácie v živote ľudí na svete sa opakujú, no ich vyjadrenie v jazyku nie je rovnaké.“ Ako príklad uviedla našu frázu „pomaly ďalej zájdeš“ v protiklade k ruskej „potichu ďalej zájdeš“. Ďalším dôležitým faktorom pri preklade i redakcii je sémantická pamäť, teda „neúmyselné či úmyselné zapamätávanie bežných, výstižných a všeobecne známych a používaných pojmov a pomenovaní“ v danom jazyku, ktoré sú všeobecne zrozumiteľné, napríklad: „vyhoď si to z hlavy!“ vyjadruje odmietnutie, „nebyť vo svojej koži“ zasa nepokoj. So sémantickou pamäťou úzko súvisí uzuálna spájateľnosť slov, teda slovné asociácie, akési „predpripravené celky“ uložené v sémantickej pamäti. Napríklad vieme, že „čistý zošit“ je zošit bez linajok, nie nepopísaný zošit, ale ani opak špinavého zošita. Výsledkom spájateľnosti slov s častým výskytom najmä v hovorovej reči sú tzv. kolokácie, teda zaužívané väzby medzi slovami, s ktorými sa stretávame v procese prirodzeného používania jazyka a ktoré si vedome či nevedome zapamätávame.  A práve ich narušenie pôsobí v texte neprirodzene. V rámci tejto časti seminára lektorka predstavila slovenské slovníky kolokácií, ktoré vydalo vydavateľstvo VEDA.

 

V druhej časti seminára sa lektorka venovala najčastejším nedostatkom v textoch a radám, ako sa im vyhnúť, pričom čerpala zo svojej praxe knižnej redaktorky. Uviedla rôzne príklady nesprávnych slovných spojení v prekladoch z anglického jazyka, kde sa nadužíva sloveso „cítiť“ (Cítim sa unavená -> Som unavená.) alebo „znieť“ (Doktorov hlas mi znie povedome -> Doktorov hlas mi je povedomý.). Zamerala sa aj na používanie predponových slovies, keďže v angličtine sa namiesto predpôn používajú pomocné slovíčka (predložky, pomocné slovesá a pod.): posunúť bližšie k niečomu -> prisunúť k niečomu, začať plakať -> rozplakať sa. V neposlednom rade zdôraznila, že k dobrému prekladu patrí overovanie aj takých „samozrejmostí“, ako sú napríklad predložkové väzby v cieľovom jazyku, ale i snaha o bohatší vyjadrovací slovník.

Účastníčky seminára dostali možnosť vyskúšať si redigovanie v praxi na približne štyridsiatich vetách vybratých z kníh, na ktorých lektorka pracovala. Išlo v nich o kolokácie a rôzne iné javy, napríklad aj spomínané predložkové väzby. Aj tu sa ukázalo, že nielen preklad, ale aj redakcia preloženého či pôvodného textu je vysoko individuálna záležitosť a jej výsledok nebude zakaždým rovnaký: každého môže jeho jazyková intuícia zaviesť inam, pričom správnych riešení môže byť hneď niekoľko.

Na záver lektorka ukázala na praktickom príklade aj spoluprácu redaktora s prekladateľom, čiže predviedla modelovú ukážku autorizácie zredigovaného diela. Na úvod uviedla štatistiku opakovania slov v rámci 334-stranového prekladu románu: napríklad sloveso „povedať“ (v príslušných formách „povedal, povedala“) sa vyskytovalo 323-krát, teda takmer na každej strane rukopisu. Tým chcela podnietiť k zamysleniu nad tým, kde sa končí funkčnosť pomerne „jednoduchého“ jazyka a kde už možno hovoriť o jeho chudobnosti.

Zostal čas aj na otázky a výmenu skúseností, kde sa napríklad otvorila téma hraníc – nakoľko smie redaktor zasahovať do textu a či sa zo zlého prekladu dá (a má) vytvoriť dobrý text.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu.