Zhrnutie 6: Preklad a redakcia štýlu a autorského idiolektu

Webinár s Mariánom Andričíkom, 29. 5. 2021

Prekladateľ a pedagóg Marián Andričík v úvode seminára predstavil teoretické východisko práce so štýlom pri umeleckom preklade. Konkrétne vychádzal z teórie štýlu Františka Mika, ktorú v oblasti umeleckého prekladu rozpracoval Anton Popovič.

Štýl je z literárno-teoretického hľadiska špecifická výstavba textu realizovaná jazykovými a tematickými prostriedkami, pričom môže ísť o štýl všeobecný (hovorový, vedecký, umelecký a pod.) a štýl jednotlivca (autorský idiolekt, poetika), ale poznáme aj štýl literárnej skupiny, smeru či epochy. Umelecký štýl je špecifický tým, že môže funkčne využívať prvky všetkých ostatných štýlov (teda odbornú terminológiu, žargón, novinársky jazyk a pod.).

Pri preklade je nutné brať ohľad na všetky roviny štýlu a idiolektu, pričom prekladateľ má teoretické východiská v mysli už pri čítaní textu a automaticky hľadá možné prístupy. Je síce slobodný, no zďaleka nie tak ako autor.

Profesor Andričík obrazne zhrnul úlohu prekladateľa: presadiť kvet do cudzej hliny a neubrať my pritom z krásy. Musí pamätať na to, akú funkciu má preklad plniť v cieľovej kultúre, ale i na fungovanie cieľového jazyka (napríklad angličtine neprekáža opakovanie toho istého slova aj na malej ploche, no slovenčina ho toľko neunesie: angličtina si vystačí s uvádzacími vetami „povedal“, no slovenčina v tomto býva kreatívnejšia a často ich obmieňa podľa situácie: „povedal, poznamenal, zvolal, čudoval sa…“; tu je dôležitý aj cit pre mieru a pre autorskú poetiku originálu).

Ďalšou témou bola osobnosť prekladateľa a jeho kompetencie, v ktorých by nemalo okrem samozrejmých všeobecných a lingvistických chýbať ani múzické nadanie (aby dokázal rozpoznať kvality originálu a adekvátne ich pretlmočiť, musí byť teda aj pozorný čitateľ) či dobrá predstavivosť (musí si vedieť predstaviť konkrétne situácie, aby nedochádzalo k neželaným posunom).

K prekladu poézie sa profesor Andričík vyjadril na príklade rôznych prekladov básne Havran od E. A. Poea. Konkrétne rozobral prvú strofu prekladu Jozefa Urbana a ukázal na ňom, že nestačí byť len skvelým básnikom a textárom, treba rozumieť aj štýlu pôvodného textu (Poeova báseň je veľmi konkrétna, no v Urbanovom preklade je viacero nemotivovaných metafor).

Do prekladu však vstupujú aj mimotextové okolnosti a pán Andričík na konkrétnych príkladoch ukázal, ako doň môže zasiahnuť ideológia, cenzúra i autocenzúra: v istom poľskom preklade Miltonovho Strateného raja sú vynechané pasáže s kritikou katolicizmu, v českom preklade z devätnásteho storočia zasa chýba pasáž o kozmológii, pretože vtedajší prekladateľ nemal k dispozícii potrebnú terminológiu (tu profesor Andričík poznamenal, že slovenčina je síce mladá, no vyspelá a schopná preložiť všetko).

Preklad má prejsť dôslednou redakciou a tá má byť založená na vzájomnej dôvere medzi prekladateľom a redaktorom. Pozorný redaktor posúva text na novú úroveň a má byť prekladateľovi partnerom, aby v tejto fáze nedošlo ku „glajchšaltovaniu“ v záujme jazykového purizmu, teda nivelizácii textu bez ohľadu na rozdiely v poetike.

V rámci diskusie zaznela otázka na generačné preklady – profesor Andričík sa vyjadril, že každá generácia má právo na nové preklady, no v našej malej kultúre si to veľmi nemôžeme dovoliť, keďže máme obmedzené množstvo špecialistov na preklad i čitateľov. A hoci sa vraví, že preklad starne rýchlejšie ako originál, nie je to vždy pravda a napr. Čapkove preklady francúzskej literatúry sa dajú čítať aj dnes.

Na záver profesor Andričík spomenul svoj plánovaný projekt zameraný na preklad klasickej viazanej poézie, v rámci ktorého by rád vzdelával mladých prekladateľov.

Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, hlavný partner projektu.